Opustíš mesto panelákov, nefunkčných tovární s rozbitými sklami, mesto opustených železničných staníc a psov naháňajúcich rýchlosť vlaku. Cez okno sleduješ sneh, pasúce sa ovce, spiace kone. Vedľa teba sedí pán čo každej žene povie, že je krásna. A snáď sa to v tom Bulharsku zlepší, povzdychne si.
Na stanici ťa žiadný autobus do mesta nečaká a tak čakáš ty, dlho, dlhšie na tej prázdnej stanici. Pred tebou je len hora z ktorej vychádza po daždi biela para. A na stanici jedna mačka a výpravca čo sa snaží dovolať šoférovi autobusu. Nakoniec príde... Keď sa ho potom pýtaš, kedy pôjde na stanicu znova, tak len prehodí, že to až tak presne nevie.
Mesto jednej rieky a nie jednej studne, šikmých kamenných mostov, predavačiek vyšívaných obrusov a tkaných kobercov, drevených veránd, farebných domov, tajomných zanedbaných kostolov a veľkých reštaurácií, do ktorých nikto nechodí. Počuť odtiaľ pieseň "Dievča macedónske".
Vo farebných domoch sa usadíš do nízkych sedačiek s červenými vankúšmi a neznámy hlas ti recituje bulharskú poéziu. Na strope a za sklenenými dvierkami skríň nachádzaš obrázky z Egypta a Istanbulu. Domy s kobercami z ovčej vlny, plné maličkých postelí pre maličkých ľudí.
Kúpiš si sladký lokum s orechom uprostred... nie jeden, ale päť. Ucítiš voňu šarenej soli, malinového lekváru a orechov nakladaných v mede pri každom jednom stole pristavenom pri ceste. Občas sa tam predávajú aj narcisy.
Narcisy rastú aj v záhrade pri chráme.
Studené chrámy ti trochu pripomínajú trh prebytočných harabúrd. Ikonostas je okrášlený umelými ružovými kvetmi, čipkovanými obrúskami, patričkami. Naokolo spráchnivené knihy a huňaté koberce. V tichu sa ozýva len praskot z piecky, pri ktorej sa zohrieva predavačka sviečok. Ikony sú pokvapkané voskom zo žltých medových sviečok, skláňajú sa nad nimi tváre žien v kvetovaných šatkách.
Autobus na stanicu nejde, veď ani šofér to nevedel presne. Ale odvezie ťa auto niekoho z miestnych. Vo vlaku pri tebe sedí pani s igelitkou plnou tulipánov. Nesie si kus jari do Sofie.
