Lenivé bulharské víkendy

Autor: Jana Šikulová | 16.7.2012 o 19:41 | Karma článku: 9,58 | Prečítané:  1283x

Lenivé bulharské víkendy sú vtedy, keď sa nám nechce cestovať ďaleko a akurát sme ochotní len sadnúť na mestskú, alebo metro a odviesť sa do niektorej blízkej dedinky. Bez auta sa v Bulharsku veľa pekných miest ani nedá vidieť, lebo sú nedostupné a asi aj našťastie bežná autobusová, či vlaková doprava je na týchto miestach neznámy pojem. V Kovačevici má autobusová doprava dokonca stopku, vstup do samotnej dediny je autobusom zakázaný. Ak si v Bulharsku vyberiete horské dedinky a kláštory ako cieľ svojej návštevy, nebude to bez auta vôbec jednoduché. Na druhej strane, v dedinkách okolo Sofie je roztrúsených niekoľko zaujímavých miest, ktoré sú bežne dostupné autobusmi mestskej dopravy. A potom sú tu obľúbené jednodňové zájazdy, nastúpte pred chrámom Alexandra Nevského v Sofii ráno, odvezte sa na vami vybrané miesto a večer vás vysadia znova pred Nevským.

Milkibar sa ešte nikdy neviezla vlakom. Pochádza z Rodpov. Žije blízko mesta Krdžali a je bulharskou Turkyňou - ona a jej rodičia pochádzajú z územia Bulharska, hovoria bulharským variantom turečtiny, ktorá má mierne odlišnú slovnú zásobu v porovnaní s oficiálnou turečtinou. Títo ľudia dnes žijú raz v Bulharsku, raz v Turecku a doma sa cítia aj tam, aj tam. Milkibar ešte nemala možnosť sadnúť do vlaku, ale tu je veľa ľudí bez vlakovej skúsenosti. Vlak má teda na sebe nalepený akýsi nádych tajomna. Milkibar som sľúbila, že vlakom pôjdeme pozrieť trácke hrobky v Kazanlaku a rodné domy troch veľkých Bulharov - Boteva, Levského a Vazova do miest Kaloferu, Karlova a Sopotu. Ale to až nabudúce. Levského aj tak môžeme vidieť skoro v každom bulharskom meste, všade nejaká socha, nejaký dom kde prespal, nejaký pamätník... tak sme ho stretli aj v meste Loveč. Má tam postavenú najväčšiu sochu v Bulharsku. „Nezabudnite vystúpiť schodami k soche apoštola" - tak sa v Bulharsku hovorí o Vasilovi Levskom, bojovníkovi za oslobodenie Bulharska spod osmanskej nadvlády.

lovec5.jpg

Staré tradičné štvrte v bulharských mestách sa nazývajú „varoše" - to sú presne tie časti, kde ešte budete mať možnosť pozrieť si niečo autentické - typickú architektúru domov s kamennými strechami, chrám z 19. storočia, z časov obrodenia a v niektorom z domov bude zriadené etnografické múzeum. Kým my sa prechádzame po varoši, ostatní sa štverajú k soche apoštola. Na poslov slobody sú Bulhari patrične hrdí, odmalička chodia k ich pamätníkom a sochám, kladú k nim vence, chodia sa pozerať na miesta ich narodenia, ako aj k ich hrobom. Každý rok 2. júna o 12.00 počuť odvšadiaľ sirény a autá zastavujú na uliciach, ľudia vychádzajú na balkóny na počesť básnika Christa Boteva a ľudí, čo zahynuli za slobodu národa. Život sa všade na dve minúty zastaví. Videla som ľudí, čo mali vytetované meno Levského na rozličných častiach tela. To je ako keby si niekto dal vytetovať meno Štúra napríklad na predlaktie.

lovec6.jpg

lovec4.jpg

lovec7.jpg

lovec8.jpg

lovec10.jpg

Symbolom Loveču je drevený pokrytý most majstra Koľa Fičeta. Na Loveč vám vystačia dve hodinky plus čas na etnografické múzeum a múzeum Vasila Levského - u Bulharov vedie to druhé.

lovec1.jpg

lovec2.jpg

lovec3.jpg

A keď sme v Loveči, musíme sa pozrieť aj na Krušunské vodopády. V mojom tajnom sprievodcovi opustených a divých miest Bulharska sa píše, že takým miestom sú aj krušunské vodopády. Vyškrtla som toto miesto zo zoznamu, pretože sa ukázalo, že to už dávno nie je pravda. Na parkovisku nás vítajú tri slnečníky pod ktorými sa parí z grilu s vyprážanými fašírkami. Pri najlepšej vôli som si toto tak každodenné bulharské jedlo neobľúbila. To však nie je prípad mojich spolucestujúcich, ktorí sa usádzajú a majú radosť pri jedení z plastových tanierikov a pití piva bez peny z malého kelímka. Ani muchy im nevadia. Tak to je ten kef, bulharská pohoda. V parku sú nenáročné ekopateki - trasy vedúce popri vodopádoch a jazierkach až k samému prameňu vodopádov. „To je také malé bulharské Pamukkale", vraví mi jedna pani.

krusuna4.jpg

krusuna5.jpg

krusuna1.jpg

krusuna2.jpg

V Sofii... Dá sa vôbec v dvojmiliónovej Sofii nájsť tiché miesto? Dá a toto miesto ukazujem známym ako svoj najväčší sofijský úlovok. Nad časťou Dragalevci stojí lanovka a kúsok nad ňou je impozantný Dragalevský kláštor. Už sme tu boli niekoľkokrát aj v zime. Autobus vás vyhodí priamo na prvej stanici lanovky a odtiaľ je to už len 20 minút pešo. Bulharsko je výborná cieľová destinácia aj na potulky kláštormi. V mojom zozname je ich ešte veľa a niekedy dúfam, že ich všetky uvidím. V Dragalevskom kláštore sme sa schladili v príjemnom tieni. Okem návštevníkov tam boli aj rodiny s deťmi, čo sa prišli dať pokrstiť.

dragal3.jpg

dragal1.jpg

dragal5.jpg

Mníšky boli ako víchor, lietali po chráme, tu predať sviečky, tu zaspievať niečo, tu poupratovať. Čerstvo zapálenú sviečku mi jedna z nich hneď zahasila, urobila to mechanicky akoby to bola tá najrutinnejšia práca na svete. Zahasila moju sviečku a potom všetky ostatné horiace, napriek tomu, že boli len pred chvíľočkou zapálené. Trochu ma to rozladilo, ale spomenula som si na ostatné chrámy a žiaľ, videla som to aj inde. Mníšky, alebo väčšinou ľudia, čo majú prácu okolo chrámu, oblečení v dlhých čiernych a sivých košeliach, rýchlo a bez záchvevu zhasínajú sviečky, aby urobili miesto novým, aby aj tie po chvíli opäť zahasili. Vyzerajú, ako by boli trochu vzdialení od prítomnosti.

dragal4.jpg

dragal6.jpg

dragal7.jpg

Lanovka z Dragalevci už nepremáva a keď som sa pýtala prečo, odpoveďou mi bolo obľúbené bulharské heslo: „bulgarska rabota", ktoré sa môže aplikovať na všetko, čo v systéme nefunguje.

lozen8.jpg

lozen1.jpg

lozen3.jpg

V iný lenivý víkend sme sa odviezli do dediny Dolný Lozen a odtiaľ pešo k Lozenskému kláštoru. Je odtiaľ výhľad na sofijské polia a pristávajúce lietadlá. Pred kláštorom bol práve čas piknikov a v studni kláštora sa chladili pivá „šumensko" a kyslé mlieko. Kúsok nech je teplo a všetci začnú hromadne grilovať a z auta vychádza zvuk bulharskej populárnej hudby - čalgy, niečoho, s čím sa podľa mňa žiadny Bulhar nehrdí, no každý to počúva. Nedáva mi to zmysel, hrdosť na dejateľov a k tomu tá otrasná hudba. No o Bulharsku sa vraví, že tu je všetko naopak. Ako to kývanie hlavou na „áno" a „nie".

lozen4.jpg

lozen5.jpg

lozen6.jpg

lozen7.jpg

lozen2.jpg

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?