Na Slovensku, na Šumiaci, doma

Autor: Jana Šikulová | 1.10.2012 o 20:33 | (upravené 1.10.2012 o 21:48) Karma článku: 13,55 | Prečítané:  1901x

Život v Bulharsku znamená, že každé možné dovolenky balím kufre a vydávam sa na cestu do Viedne a naprieč slovenskou krajinou až na Šumiac. Tam, kde je doma - Nízke Tatry, moje najmilejšie zo všetkých hôr, hranica stredného a východného Slovenska pri prameni Hrona, Kráľova Hoľa, čo sa pozerá najviac na ten Šumiac, domáce makovníky, príbehy o bosorkách a počarovaní, ľudové piesne a najkrajší kroj - ten môj. Horehron, Doluhron, ja som Horehronka.

Vždy tie slovenské dovolenky netrpezlivo očakávam. Dostať sa zo Sofie do Viedne mi zaberá menej času ako cesta z Bratislavy na Šumiac, kde väčšinou vymením po ceste tri autobusy. Ale to patrí k tomu. Cestou domov už začína fáza stíšenia. Stmieva sa tu skôr ako v Bulharsku a za Breznom už vídať len vyprázdnené uličky horehronských dedín.

telgart1.jpg

telgart2.jpg

Čas vyplnený prácou, štúdiom a výletmi plynie nezastaviteľne rýchlo a človek chce toho stíhať stále viac a viac a pritom je to také pekné aspoň raz v roku sa zastaviť, pečistiť myseľ, nemyslieť na nič a nechcieť nič okrem krásneho rána a prechádzky. Ale to sa v Sofii nedá, za oknami bytu je šum mesta a nemožnosť byť úplne pokojným. Na druhej strane zvuk mesta nejakým spôsobom upokojuje - prúdi tam život. Na Šumiaci je také hlboké ticho a taká hustá tma v noci, že to niekedy až naháňa strach. Preto je zvuk mesta u mňa obľúbený. Mám pocit, že na Šumiaci plynie čas pomaly, deň je dvakrát taký dlhý. Začína pozdravom zubatého slnka za studených rán, končí sa pohľadom z úboče na dymiace komíny a biely kostol na kopci. Ten pokoj sme potrebovali o to viac, že len pár dní pred odletom sme prežili nepríjemné zemetrasenie v Sofii.

sumiac7.jpg

sumiac8.jpg

sumiac6.jpg

Ráno sa treba iba rozhodnúť, či ešte spať v chladnej izbe pod obrovskými perinami, alebo zísť dole do letnej kuchyne, dať si čaj a makovník, započúvať sa do starého rádia, zahľadieť sa do visiaceho farebného ruženca a sedieť pri jednom stole so starkou. Keď som bola malá, nemala som tie naše periny rada, lebo všetko perie sa nazhŕňalo na jednu stranu a pri hlave mi neostalo nič okrem plachty. A opraviť si perinu by znamenalo vystrčiť nohu do studenej izby. Po makovníkoch si môžem posedieť na dvore so starkým a pozorovať pasúce sa ovce. Niekedy sme mali aj kravy a chodili sme hrabať seno. Teraz už kravy nemáme a nemusíme sa hrdiť tým, že máme najviac sena na vlečke, no starký by bez roboty nevydržal, on je bez roboty chorľavý a tak pasie tieto ovce a je to jeho svet.

sumiac1.jpg

sumiac5.jpg

sumiac2.jpg

sumiac3.jpg

Svojej návšteve chcem ukázať to najkrajšie z nášho kraja a tak absolvujeme niekoľko výletov po východnom Slovensku - Vysoké Tatry, Spišský hrad a Žehra, Levoča, ale jeden deň stíhame aj prechádzku Banskou Štiavnicou.

spis1.jpg

spis3.jpg

spis5.jpg

zehra2.jpg

zehra1.jpg

Počas šumiackych prázdnin si robíme výlet na Dedinky. Pamätám si, že to bolo kedysi naše more, ale strašne bolo studené - až tak, že sme radšej presedeli celú sobotu na brehu „mora". Teraz je tam prázdno, neostala ani stopa po fungujúcej lanovke, či turistovi.

dedinky1.jpg

dedinky2.jpg

dedinky3.jpg

Levoča sa mi spája so školskými výletmi. Už som skoro zabudla, aké je to krásne a príjemné mesto. Vtedy sme sa všetci zaujímali len o klietku hanby a zmrzlinu. Teraz sa už dokážem aj inak pozrieť na oltár majstra Pavla. A práve teraz som sa asi prvýkrát v živote odfotografovala so sochou Ľudovíta Štúra. To ma naučilo Bulharsko. Vždy ma to prekvapuje, akí sú to národovci a bolo by pekné, keby aj my sme tak pristupovali k Slovensku. U nás sa to bežne nerobí, ale už som to spomínala na inom blogu, že v Bulharsku sa masovo fotia pred sochami národných buditeľov a pamätníkmi padlých hrdinov.

levoca1.jpg

levoca2.jpg

levoca3.jpg

levoca5.jpg

levoca4.jpg

Zatiaľ nikdy sa mi nepodarilo vidieť Vysoké Tatry bez hmly. Šumiac je od Popradu vzdialený len 45 kilometrov, ale ak je na Šumiaci krásne slnečno, v Poprade je zákonite zamračené. V autobuse sa už neviem dočkať, kedy do Popradu prídeme a vyzerám z okna, či sa nám aspoň tentokrát podarí zazrieť končiare tatranských štítov. Podarilo sa - mali sme výhľad celou cestou na Štrbské pleso, aj priamo na mieste a potom v Starom Smokovci.

tatry2.jpg

tatry3.jpg

tatry4.jpg

tatry5.jpg

tatry1.jpg

V Banskej Štiavnici som bola vôbec prvýkrát a domčeky zasadené v kopcoch, ako aj kľukaté cestičky starým mestom mi trochu pripomínali Veliko Trnovo. Je to naozajstný poklad tá Banská Štiavnica. Nakúpila som odtiaľ množstvo pohľadníc a porozdávala bulharským priateľom. Odkedy žijem v Bulharsku robím medzi známymi aj neznámymi osvetu na tému Slovensko. Neviem, čím to je, že je Slovensko taký neznámy pojem v Bulharsku, krajine, kde sa hovorí slovanským jazykom - nie raz sa mi stalo, že sa ma pýtali, či je hlavné mesto Praha, Budapešť, alebo či hovoríme poľsky. Občas som z toho unavená po tých troch rokoch vysvetľovania, no v takej chvíli sa našťastie objaví nejaká oduševnená bulharská študentka slovenčiny a to ma vždy poteší. Poprosí ma, či by som jej doniesla nejakú slovenskú knižku a horalku.

banska2.jpg

banska3.jpg

banska4.jpg

banska5.jpg

banska1.jpg

banska6.jpg

hronsek1.jpg

hronsek2.jpg

hronsek3.jpg

Na Šumiaci sa vždy chcem obliekať do kroja a aj keď ho máme plnú „truhlu" a na každú príležitosť, obliecť si ho väčšinou nemôžem. Len staršie tety chodia bežne do kostola v krojoch a tie mladšie len na sviatky a keď nie je sviatok počas mojich prázdnin, si kroj jednoducho neoblečiem („Budú si myslieť, že sa ideš vydávať!"). Ale ja žobroním: „To nie je vôbec fér! - veď mama je vyobliekaná v kroji." Ale mama sa má dnes stať krstnou mamou malého Dominika, na ktorého krstiny sme aj my prišli. Starkine slovo platí: „Ale mama je teraz kmotra, od nej sa to očakáva, že pôjde v kroji. V čom inom by mala ísť kmotra?" Ja po rodinnej porade, do ktorej boli zapojené aj starkine sestry a mamine sesternice v kroji ísť nemôžem. Tak nič, zato však mám prísľub, že v zime mi povolia - môžem sa vymrznúť v kroji na Vianoce, tam je sviatočných dní dosť a bude možnosť sa tak obliekať hoc aj každý deň. Tak dobre, ale stále mi to nedá a vyjednávam, no so starkou sa nevyjednáva. Ona jediná má k tej ružovej truhle s vyšívanými pokladmi prístup. Takže hviezdou večera ostáva mama. Ja jej trochu závidím.

krst1.jpg

krst3.jpg

krst2.jpg

Koncom roka mi Slovensko vždy chýba. Najťažšie je prísť domov po takej dlhej dobe a vidieť, že všetko ide a funguje aj bez nás, že život pokračuje, aj keď my tam nie sme. V každodennom kolobehu si to človek neuvedomí, ale keď vidí svojich blízkych dvakrát do roka, má pocit, že toho strašne veľa premeškal.

Už sa teším na šumiacke krojované a makovníkové Vianoce, ktoré má tento rok čakajú.

Prekrásna šumiacka pieseň o Kráľovej holi - spieva Jozef Bošeľa.

spis2.jpg

spis4.jpg

spis6.jpg

spis7.jpg

spis8.jpg

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?