Znova sme využili možnosť cestovnej kancelárie, lebo svojpomocne autobusom by sme mali cestu oveľa komplikovanejšiu. Do Krdžali premáva zo Sofie denne niekoľko autobusov, ale do Perperikonu už nepremáva zo samotného Krdžali nič. Od nášho sprievodcu sa celkom nedobrovoľne dozvedáme, že šofér autobusu bol minulú noc vo Velikom Trnove a vrátil sa odtiaľ o jednej v noci a je teda dosť unavený, lebo spal presne 5 hodín. „Len sa neboj Jana, zavoláme na angela spasitela - anjela záchrancu a je to." Anjel záchranca sa nás ujal a tak prebieha všetko v poriadku.
Cestovala som so Svetlou, Bulharkou, ktorá už pochodila celé Bulharsko, ale v Perperikone ešte nikdy nebola. Obe sa napĺňame očakávaním pred uzrením tohto posvätného miesta.
Zastavili sme sa aj pri kamennej svadbe. K tomuto miestu sa viaže legenda, podľa ktorej matka ženícha prekliala svadobnú družinu, keďže ju nepočkali, kým doma zháňala zabudnutý svadobný dar. Celá svadobná družina z jej prekliatia skamenela - dnes ich pripomína kruh tancujúcich svadobčanov a skamenelý ženích a nevesta nakláňajúci sa jeden k druhému.
Spomínala som to už niekoľkokrát predtým pri výlete do Asenovgradu, Kovačevice, Dolenu a Leštenu, že Rodopy sú miestom silnej mágie. Svetla ich opísala ako „mäkké hory", nie tvrdé a drsné ako Rila, alebo Pirin. Neviem, ako by som ich ja opísala tak, aby som vystihla ich atmosféru a čaro, no každý výlet do Rodopov znamená niečo ako prechod do krajiny snov, hmly, legiend a rozprávok.
Sú ľudia, ktorí sem ako my chodia s cestovnými kanceláriami, s lístkami zakúpenými na poslednú chvíľu na zľavových portáloch a pýtajú sa, že či si sem prišli pozrieť kamene.
Sokolský kláštor pri meste Gabrovo si pamätám z jedného cestovného sprievodcu Bulharskom. Aj vtedy ma napadlo, či to miesto niekedy vôbec uvidím. Chrám bol taký zvláštny, farebný, namaľovaný na modro, vystavaný na kopci za mestom s úžasným výhľadom. Miesta kláštorov vôbec nie sú náhodné. Teraz som tu a Sokolský kláštor sa zapisuje do zoznamu mojich najobľúbenejších miest. Autorom krásnej studne na dvore, ktorý vyzerá akoby bol okolo neho vystavaný palác, je majster Koľo Fičeto, s ktorým je spojený aj drevený zastrešený most v meste Loveč.
Sokolský kláštor je známy aj pod menom gabrovský kláštor, keďže sa nachádza v tesnej blízkosti mesta Gabrovo a etnografického múzea pod holým nebom - Etar. Gabrovo je mesto každoročného festivalu humoru a satiry a rovnako aj múzea s touto tématikou. Inak o Gabrovčanoch sa hovorí, že sú to dosť šporovliví ľudia. Najradšej mám o nich nasledujúci vtip:
- Ako sa máš?
- Nemám.
V Gabrove sa nachádza aj prvé moderné bulharské učilište. Celkovo dojem z Gabrova je ale dosť pochmúrny - Etar a Sokolský kláštor doslova žiaria farbami a sviežosťou, no na rozdiel od nich je Gabrovo akési zastreté nánosmi prachu a špiny.
gabrovské učilište
mramorová doska na moste v Gabrove
Etar je dnes miestnou časťou Gabrova, obraz bulharskej tradičnej architektúry a remesla. Múzeum pod holým nebom bolo vystavané v 60. rokoch minulého storočia a ukazuje tradičný život Bulharov z gabrovského okolia. Je tu ulička remesiel ako vo Velikom Trnove s predajňami drevených hračiek, ikôn, kaviarňou, kde sa robí zalievaná káva na horúcom piesku, predajne zvoncov a vnútri je vidieť nad prácou sklonených majstrov.
Tepavica - okrúhly drevený sud s dierami, cez ktoré preteká prúd riečnej vody. Tepavica slúžila na pranie kobercov a diek. Svetla si zaspomínala na detstvo a spomenula, že dakedy chodili celé rodiny k takýmto tepaviciam, vyprali všetky čergy - tkané koberce a deky a medzitým si robili na lúke niečo ako rodinné posedenie s jedlom a hudbou. Pekné.
V Etare sa pri nás pristavil náš sprievodca a keď zistil, že som zo Slovenska, prihovoril sa mi prekvapujúco krásnou slovenčinou takmer bez prízvuku. Veľmi ma potešil a to na Slovensku ani raz nebol. Všetko sa naučil od slovenských turistov. Spýtal sa ma, či som v Bulharsku videla niečo krajšie ako mesto Etar. Určite som krajšie miesta videla, lebo Etar je vybudované múzeum, nikdy tam nikto nežil a v porovnaní s tým má taký Melnik na juhu Bulharska, alebo Kovačevica úplne iný náboj. No múzeum Etar treba vidieť. Znova sa však treba pripraviť, že tento nápad bude mať aj kopec iných ľudí a školských zájazdov. Je tam "ludnica" - nátresk a ulicou remesiel sa nesie zvuk píšťaliek v tvare malých kohútikov.
svätojánsky veniec
Kvôli obedu sme sa zastavili v Drianovskom mužskom kláštore - "magernice" sú kláštorné pohostinstvá a tradičné jedlo podávané v magernici je "manastirska bob čorba" - polievka z bielej fazule, ktorá sa ale vždy jedáva číra a nie zahustená. A prekvapujúco sa zasa slepačia polievka jedáva vždy zahustená. Okolie kláštora sa zelená, ako keby ani nebol október. Drianovský kláštor, prijímaný aj ako ochranca bulharského ducha počas osmanskej nadvlády, jeden z mnohých úkrytov revolucionára Vasila Levského.
Vasil Levský prespal aj v Sokolskom kláštore. Lepšie je si dať otázku, kde vlastne úkryt nemal, alebo kde nestihol počas svojho krátkeho života prespať. Jednoducho legenda, takmer živá, ktorá dodáva bulharským pamiatkam, kláštorom a chrámom punc ešte väčšej atraktívnosti.
