Tanec v ľadových vodách rieky Tundža

Autor: Jana Šikulová | 10.1.2013 o 8:47 | Karma článku: 10,16 | Prečítané:  578x

Na Troch kráľov sa v Bulharsku lovia kríže zo zamrznutých riek. Popovia slúžia liturgie, hádžu kríže do riek, jazier a mora a odvážni muži sa za nimi potápajú. Ale iba v Kaloferi sa v tento deň tancuje vo vode tradičné bulharské choro - kruhový tanec v sprievode živej hudby. Mužské choro na Troch kráľov v Kaloferi som si sľubovala už pár rokov. Po Vianociach na Šumiaci som trochu zaspala na vavrínoch a spamätala sa až týždeň pred samotnou akciou, keď som začala horúčkovito zháňať nejaký nocľah v Kaloferi. Choro začína skoro ráno po liturgii v miestnom chráme a aby človek niečo videl, treba ísť k rieke ešte za tmy a preto je najlepšie v Kaloferi prespať. Obvolala som všetky kaloferské hotely, penzióny, vily a zúfalo mi začalo dochádzať, že až také jednoduché to nebude: „Ale pani, veď my tu máme miesta rezervované už jeden mesiac dopredu!"

xoro13.jpg

Ešte na Silvestra som sa spojila s nejakou útulňou Tinťjava, kde mi akoby zázrakom potvrdili, že miesto majú: „Tak teda jedno miesto!" „Jáj, no to si musíte cez internet objednať, nie telefonicky." Niekedy zabúdam, že tu sa dajú veci riešiť aj zložitejším spôsobom. Rezervácia na internete prebehne v pohode a o dva dni mi len oznámia, že ani jedno miesto nie je v Tinťjave voľné a nikto nevie, prečo ma informovali o opaku. Dávam tomu ešte poslednú šancu a volám náhodný hotel nájdený cez stránku o počasí. Flegmaticky očakávam, že zasa si len vypočujem to, čo už dávno viem a teda že do Kaloferu odíde polka Bulharska, iba ja nie. Majiteľ hotela mi vraví, že majú poslednú jednoposťeľovú izbu voľnú a smeje sa na mne, keď sa ho trikrát pýtam, či to myslí vážne. Vraj ma bude čakať autom na železničnej stanici. Hádžem pre neho do tašky študentskú pečať a zvyšok pracovného týždňa prebieha vo veľkom očakávaní.

„No a to ideš celkom sama? A vlakom?" pýtajú sa ma vydesene v práci. Jasné, že sama, pretože za tú dobu tu som už pochopila, že každý che ísť všade dokiaľ sa o tom iba hovorí teoreticky a keď príde na lámanie chleba, zrazu má každý iné povinnosti. Nikoho sa už nepýtam, na nikoho nečakám a idem sama. V sobotu skoro ráno sedím vo vlaku do Karlova, kde sa chcem po ceste zastaviť. Zmocňuje sa ma úžasný pocit netrpezlivosti z toho, že uvidím nové miesta. Vo vlaku sedia aj ostatní šťastlivci, ktorí si našli nocľah v Kaloferi a zajtra sa uvidíme na ľadovom tanci pri rieke Tundža. Sledujem krajinu pred oknom. Scenérie ako zo začiatku jari striedajú obrovské vločky a snehom pokrytá zem pri meste Koprivštica.

Karlovo sa nachádza v údolí ruží. Bulharsko je výrobcom ružového oleja a rôznorodej ružovej kozmetiky. Aj moja starká mala takú drevenú dózičku naplnenú ružovým olejom a dodnes si pamätám jej vôňu. Keď vidím v predajniach suvenírov podobnú fľaštičku, hneď ju otváram a pričuchujem k vôni, ktorá má spája s detstvom. Vlak ma trochu prekvapil, dávno som nešla touto trasou. Naposledy takmer pred tromi rokmi do Nesebaru. Využívam pravidelne linku po severnom Bulharsku vedúcu do Varny. Tento vlak do Burgasu prechádzajúci Karlovom bol naozaj dosť špinavý, ale mne to nevadí, už som si zvykla na cestovanie v špinavých vlakoch.

vlak.jpg

Po vystúpení v Karlove idem na WC, ktoré je pravdaže a la turka - na železničných staniciach sú len takéto toalety. Je to oveľa hygienickejšie a už som sa naučila, ako ich používať. Na tejto jednej toalete nefunguje splachovač, ale pre tento prípad je tam pripravené vedro s vodou.

V meste zisťujem, že tu nie sú na turistov veľmi zvyknutí, lebo ako kráčam ulicou, ľudia na mňa zízajú a po chvíľke je mi už aj nepríjemné vyťahovať foťák z vrecka bundy. Na námestí je zvonica, ktorá akoby z oka vypadla tej v Brezne. Pri zvonici stojí chrám zaodetý celý do ružova a niekoľko metrov nad ním je zvonica v sýtomodrej farbe. Najstaršou budovou mesta je mešita Kuršun džamija. Pod jej strechou to vyzerá kúsok ako na zastávke - muži tam pijú na stojáka kávu z plastových kelímkov a bavia sa o ničom a všetkom naraz. Opatrne prechádzam okolo, ale veľmi mi to nejde. Zjavne na mne vidno, že som nielenže nie tunajšia, ale aj to, že nie som Bulharka.

karlovo2.jpg

karlovo4.jpg

kursun1.jpg

kursun3.jpg

kursun2.jpg

karlovo8.jpg

karlovo9.jpg

karlovo5.jpg

Nad mestom stretávam pasúce sa ovce, miestne babky a jedného dedka. Ten mi želá „čestita nova godina" (šťastný nový rok). Ďalšia babka - krásna babka v papučkách, vyťahuje keksík s lokumom a podáva mi ho. Vraj je to za „prošku". Proška sa dáva, keď niekto blízky zomrel, aby bolo tomu človeku ľahšie a našiel spásu. Ja jej hľadám v taške čokoládový keks a keďže ho nenachádzam, podávam jej kúsok buchty. Ona sa pýta, či tiež dávam za prošku. Skoro nič jej nerozumiem, lebo si hovorí nejakým miestnym dialektom, ale jej to nevadí. Prichádza druhá babka Paulínka s vlasmi prefarbenými na fialovo. Moja babka ju chváli: „Hej Paulinke, akú máš gradsku (mestskú) čiapku!" „Ale akože glatku (hladkú), vôbec nie je glatka!" oponuje babka Paulínka. „Ne glatku, gradsku!" Po vyrozprávaní histórie celej ulice, koho zobrali do nemocnice, kto v ktorom dome umrel, čo si varili na obed a kam ide, mi teta zakýva a zaželá mi, aby som sa skoro vrátila domov (do Karlova) žiť.

karlovo6.jpg

karlovo7.jpg

karlovo10.jpg

karlovo1.jpg

karlovo3.jpg

vasil.jpg

Vasil Levský

Po niekoľkých hodinách chytám vlak do Kaloferu: „Nie, určite ma nemusíte prísť čakať na vlakovú, dva kilometre sú pre mňa v pohode!" Zato ma však majiteľ hotela čaká na pľaci v dedine na červenom mercedese. Hotel je situovaný len pár metrov od ženského kláštora. V ňom som sa zdržala iba chvíľu, lebo nejaký pán, čo tam pomáhal pri čistení záhrady sledoval každý môj krok, avšak vôbec sa so mnou nechcel rozprávať. Usúdila som, že asi nie je ten správny čas na návštevu a šla som preč.

klastor3.jpg

Ženský kláštor

klastor2.jpg

klastor1.jpg

Kalofer je rodné miesto revolucionára a básnika Christa Boteva. 6. januára je aj dátum jeho narodenia. Večerom sa prechádzam ešte dedinou, až nakoniec zakotvím v jednej z dvoch reštaurácií, ktoré v Kalofere sú. Tá moja sa volá „Portoriko" a pod názvom svieti: „pravá talianska káva". Vyzerá to všelijako, len nie taliansky. Čašníčka si ma aj všimne, ale nechodí. Samoobslúžim sa a beriem do rúk menu, ktoré je také hrubé, ako keby tam varili úplne všetko. Pozerám dovnútra a naozaj - varia všetko. Pohľad mi padne na prederavený obrus a hneď si spomeniem na staničný bufet v Bystrici. Môj priateľ stále vraví, že menu v bulharských reštauráciach je spravené ako cez kopirák. Ale ja už nechcem hranolky posypané balkánskym syrom a šopský šalát. Dávam si polievku, aby mi bolo teplejšie. Ešteže ma Neslihan na cestu vybalila domácim chlebom, ktorý dovliekla až z Turecka. O šiestej som úplne hotová a nemám sily už na žiadne ďalšie výlety, preto odchádzam do hotela. Nakonice zajtra sa musím zobudiť pred šiestou a obsadiť si miesto pri rieke.

botev.jpg

Pamätník Christa Boteva

kalofer1.jpg

kalofer2.jpg

kalofer3.jpg

kalofer6.jpg

Práce na rieke Tundža večer pred chorom

kalofer7.jpg

V tomto chráme sa odohráva liturgia pred chorom

kalofer8.jpg

kalofer10.jpg

Niekdajšie kúpele

kalofer9.jpg

Hamám z čias osmanskej ríše

kalofer5.jpg

kalofer4.jpg

Ráno vôbec nie som pri rieke prvá. Neviem, či si tam daktorí strážili miesto už od včera, no nakoniec si nachádzam podľa mňa ešte celkom dobrý priestor priamo tam, kde sa bude choro tancovať. Stojím obklopená troma fotografmi s foťákmi ako zbrane a neviem, či sa mi podarí niečo odfotiť. Postupne sa rozvidinieva a už prichádzajú prví podgurážení tanečníci a v sprievode gájd spievajú. Búchajú petardy a okrem toho, že je zima, je tam aj zábava. Za mnou sa už urobilo niekoľko radov ďalšich zvedavcov a zo zadu sa na mňa tlačí nejaký miestny človek. Keď mu poviem, aby s tým prestal, tak mi len zanadáva, a pošle tam, odkiaľ som prišla. Už prichádzajú všetci účastníci poobliekaní v krojoch a tričkách s podobizňou Christa Boteva. Odvšadiaľ sa na nás valia bulharské vlajky, spev a rozšpliechaná voda. Do vody skáče jeden pán o paličke.

tundja1.jpg

tundja2.jpg

tundja3.jpg

tundja4.jpg

Ako postupuje choro riekou, spontánne sa k nemu pridávajú aj stojací na brehu. Niekde som čítala, že títo muži majú silného ducha a že nie je pravda, že by vysedávali celú noc v miestnej krčme, ale ktovie, či tomu ešte dakto verí. Kríž sa po vylovení z vody dáva najmladšiemu účastníkovi chora - tentoraz štvoročnému chlapcovi, ktorý reve na raty po tom, ako ho jeho otec ponoril niekoľkokrát do mrazivej vody. Alkoholom posilnení tanečníci a speváci začínajú mútiť vodu a špliechať nás prístojacich a moji fotografi začnú vykrikovať, či sa všetci zbláznili, veď majú foťáky za 9000 leva. Ja vyťahujem svoj foťák za 200 leva, no všetko prebieha tak rýchlo, že vôbec neviem, kam a na koho sa pozerať, nieto ešte fotiť. Za 20 minút je po všetkom a vtedy už každý chce byť naspäť v hoteli a začína sa brodenie blatom opačným smerom. Počujem nejakých Kaloferčanov ako si vravia, že čo sa im tam furt trepú tí ľudia zo Sofie a Varny. Iba sa im chcú pchať do ich kaloferského chora.

xoro3.jpg

xoro5.jpg

xoro6.jpg

xoro7.jpg

xoro8.jpg

xoro9.jpg

Ja beriem svoje veci, idem na zastávku a čakám na autobus, ktorý ale nepríde a tak čakám ďalší. Mám ešte kúsok času na návštevu mužského kláštora, lenže mám aj svalovicu a nikam nejdem. Celou cestou z Kaloferu do Sofie stojím, ale nevadí mi to. Som plná dojmov a šťastná, že som tam mohla byť.

xoro12.jpg

xoro16.jpg

xoro17.jpg

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?