Mesto medu a ovocných záhrad - Malatya

Autor: Jana Šikulová | 4.4.2013 o 21:55 | Karma článku: 11,62 | Prečítané:  1251x

„Hej šofér, mám ťa rád!" „Fakt ma máš rád?" „Ja mať všetkých rád!" kričia po sebe šoféri autobusu Has na trase Sofia - Istanbul. Jeden šofér je Bulhar, druhý je Kurd z mesta Hatay, kde má spoločnosť Has hlavné sídlo. Bavia sa spolu zmesou bulharčiny a turečtiny. Kurdský šofér je v jednom kuse na telefóne a vybavuje. Na hranici ako už zvyčajne prichádzajú na rad kšefty - v duty free shope šoféry naplnia igelitky zahraničným alkoholom a cigaretami. To aby ich potom predali nejakej reštaurácii v Istanbule. Míňame bulharského colníka: „Láska, ako sa mááááááš?" kýva mu na pozdrav náš Kurd. Ale na kus reči sa nezastavujeme a postupujeme k druhej búdke. Čo sa bude rozdávať tentokrát? Bublinkové nápoje, káva, turecké kekse a či hatayské pomaranče? „Tak, čo máme?" pýta sa bulharský policajt. „Kolu aj džús!" odpovedá Kurd. „Daj džús teda!" Ľahši o jeden pomarančový džús pokračujeme k tureckej strane.

V tejto linke už raz zhabali 20 iPhonov, ktoré boli ukryté pod sedadlom šoféra. To bolo na ceste z Bulharska do Turecka. Z opačnej strany sa prenášali zasa drogy. Tentokrát ide všetko ako obvykle, žiadne podozrivé batožiny, ani zakázané látky. Kupujem si víza u už známeho predavača, ktorý znova spí, ale budí sa na prvé zaklopanie na okienko. Do úplne nového pasu mi nalepí jedno vízum platné na dobu tridsať dní. Po kontrole batožiny prejdeme nápis Welcome to Turkey, vysvietené mesto Edirne a necháme sa uspať diaľnicou do Istanbulu.

Dnes nebudem obzerať najinšpiratívnejšie mesto sveta, ale pocestujem ďalej na východ, do Anatólie a mesta Malatya. Z autobusovej stanice Esenler sa presúvam metrom k letisku Atatürk. Keďže zo Sofie lietajú do Turecka iba Turkish Airlines, letenky sú dosť drahé a oveľa výhodnejšie je ísť do Istanbulu autobusom a odtiaľ do cieľovej destinácie niektorou z vnútorných leteckých liniek. Vyberám si Onur Air a spiatočná letenka do Malatye (hodina a pol cesty, vyše 1000 kilometrov) ma vychádza na 70 Euro.

Do metra sa v Istanbule najskôr nastupuje a až potom sa vystupuje. To isté je aj na wéckach na letisku. Keď sa pokúšam vyliezť von, „bijem" sa s jednou pani, ktorá sa asi bojí, že sa dnu nedostane a naozaj sa jej podarí vôjsť ako prvej. Potom dovolí vyjsť aj mne. Aj do lietadla chce vôjsť každý ako prvý. No ostávam pokojná, mám bohaté skúsenosti zo Sofie. Aj to viem, že na eskalátoroch sa nestojí vpravo v jednom rade, ale rovno v trojrade. Čakám v uličke lietadla, kým sa dostanem k môjmu sedadlu. Zozadu do mňa strká staršia pani a vrieska mi do ucha, že sa potrebuje dostať k miestu číslo 22. Zatiaľ stojíme v druhom rade. Aj za výdatnej pomoci jej strkania sa dostanem dostatočne rýchlo k môjmu ôsmemu sedadlu a usádzam sa vedľa slečny, ktorá nie úplne nenápadne hádže papieriky od cukríkov na zem.

Pri pristávaní pokračujeme. Ešte sme sa ani nedotkli zeme, ľudia už vyťahujú batožiny a predierajú sa k východu. Letušky, asi zvyknuté na podobné situácie, iba ležérne upozornia pasažierov, aby si sadli, no tí už sú myšlienkami pri batožinovom páse. Pani o paličke, ktorá sa opiera jedným lakťom o moju hlavu si určite nesadne. Beriem batožinu medzi poslednými a vravím hurá Malatyi, krásnej prírode a skvelému jedlu, ktoré ma čaká.

Naokolo sú hory a kamene, tvrdá, no krásna scenéria. Do tých hôr nikto nechodí, Turci nie sú horali a naše nadšenie pre horskú turistiku určite nezdieľajú. Keď sa povie Malatya, tak prvou asociáciou budú určite marhule. Malatya je mestom marhúľ a najväčším vývozcom sušených marhúľ na svete, ktorými je do veľkej miery ovplyvnená aj miestna kuchyňa. Čerstvé, či sušené na slnku, nevídaných rozmerov a úžasne chutné. Obchody Malatya Pazarı sú po celom Turecku a určite ste na taký obchodík natrafili aj pri prechádzkach Istanbulom. Okrem sušených marhúľ ponúkajú rôzne sladké salámy naplnené orechovými zmesami, marhuľové kôstky obalené v čokoláde, lokum, hrozienka rozmerov asi ako u nás sušené slivky, marhuľové lekváre, datle a figy. Malatyanci vyrábajú z marhúľ aj kolu. Ovociu sa tu darí vďaka pôde zavlažovanej riekou Eufrat.

firat.jpg

Eufrat

malatya.jpg

malatya2.jpg

marhule.jpg

kôstky marhule

pec.jpg

pec

Pri marhuliach výpočet skvelého jedla nekončí. Domáci pripravia úžasnú večeru z hocičoho. Čerstvo natrhané, alebo zamrazené čerešňové listy upravia do šúľancov, uvaria spolu s jogurtom a posypú opraženou cibuľou. Jednoduché a geniálne jedlo. Kto má rad mäso, v Turecku si príde na svoje. Kým my doma bežne pripravujeme aj sladké jedlá na obed, či večeru, tu niečo také nepoznajú. Sladké sa jedáva len ako zákusok na konci výdatného chodu. „My Turci jeme mäso každý deň." A keď sa povie mäso, tak sa má na mysli hovädzina, jahňacina, baranina... O kuracom vravia, že to ani nie je mäso. Na známy adana kebap sme sa vybrali do reštaurácie situovanej na malatyanskom trhu. Usádzame sa na miniatúrnych stoličkách a čašník nám nosí jogurtový nápoj ajran, šalát, pečenú papriku a paradajky, domáci chlieb a kebap. Inou miestnou špecialitou je kağıt kebab - rôzne druhy mäsa pečené na mastnom papieri (kağıt je papier) spolu so zeleninou a ryžou, alebo preslávené malatyanské fašírky içli köfte obalené bulgurom. V Malatyi pripravujú vyše sto rôznych druhov fašíriek (köfte).

polievka.jpg

jogurtová polievka

jedlo.jpg

vľavo sarmi - šúľance z kapusty naplnené mäsom, vpravo zelené fazuľky s paradajkami a paprikou

jedlo2.jpg

adana kebap

jedlo3.jpg

kağıt kebab

resto1.jpg

resto2.jpg

Už v Bulharsku sa mi sníva o baklave. Tú s vlašskými orechami veľmi nemusím, ale za pistáciovou sa idem potrhať. „Keď baklavu, tak jedine v cukrárni Güllüoğlu!" vraví môj priateľ. Ale závisí aj v akom Güllüoğlu (meno je podľa rodiny Güllüoğlu z mesta pistácii Gaziantepu), lebo ich je hneď niekoľko. Predsa len, s prípravou baklavy sa táto rodina zaoberá už od devätnásteho storočia. Ktorá je tá pravá mi je úplne jedno, pistáciová baklava mi chutí aj na stanici. K baklave pridávajú marašskú zmrzlinu, ktorá sa na tú našu vôbec neponáša. Je hutnej konzistencie, naťahuje sa ako žuvačka a v ústach sa rozpúšťa len veľmi veľmi pomaly. A predovšetkým by mala byť pripravená z kozieho mlieka. Ďalej už nič jesť nemusím. No keby sa to v Turecku dalo. Na každom kroku číha na mňa ďalšia sladká hrozba. Künefe! Príkro sladká pochúťka naplnená syrom a nasiaknutá litrami cukrovej vody.

baklava.jpg

kola.jpg

marhuľová kola

Keď sa povie Malatya, okrem marhúľ sa vynorí aj Nemrut Dag, alebo meno druhého tureckého prezidenta Ismeta Inönü, či slávneho tureckého speváka Ahmeta Kayu, ktorý spieval ako v turečtine, tak aj v kurdčine. V meste sa každoročne koná aj filmový festival, kde sa ako ceny odovzdávajú krištáľové marhule, alebo festival marhúľ a volenie marhuľovej kráľovnej krásy.

zbalkona.jpg

mesto1.jpg

mesto3.jpg

uni.jpg

Atatürk je Turecko, Turecko je Atatürk -  univerzita v Malatyi

mesto5.jpg

Yeni cami s troma minaretmi

mesto6.jpg

mesto2.jpg

mesto4.jpg

mesto7.jpg

mesto8.jpg

Kanalboyu - ulica s kaviarničkami

Meno mesta ostáva rovnaké už 3500 rokov a jeho chetitskú obdobu (Milidia) preložil sám Bedřich Hrozný ako "med a ovocná záhrada". Aké výstižné.

serbet.jpg

Šerbet fontána, z ktorej počas svätého mesiacu Ramadán tečie ovocná šťava

Krásy starej Malatye je možno vidieť v blízkej dedine Battalgazi nosiacej meno legendárneho tureckého hrdinu. Hneď po príchode nás obkľúčia deti a začnú recitovať históriu mesta a každej významnej budovy.

kervan1.jpg

kervan3.jpg

Karavansaraj v Battalgazi

ulucami6.jpg

ulucami5.jpg

ulucami3.jpg

ulucami4.jpg

ulucami1.jpg

ulucami2.jpg

Ulu cami, najvýznamnejšia a najstaršia mešita starej Malatye

kervan2.jpg

Či sa slávny vrch Nemrut Dag nachádza ešte na území provincie Malatya, alebo Adiyamanu nie je celkom jasné. Teda Malatyanci tvrdia, že je v Malatyi a Adiyamanci zasa, že v Adiyamane. To, čo sa tam deje každodenne je nezabudnuteľným zážitkom. Vychádzajúce slnko osvetľuje obrovské sochy gréckych, arménskych a iránskych bohov umiestnených okolo vrcholu s hrobkou, ako aj samotného Antiochia I, ktorý pred viac ako dvetisíc rokmi dal toto miesto vystavať. To isté divadlo sa potom opakuje aj večer, lebo sochy bohov sú obrátené aj smerom k západu slnka.

nemrut1.jpg

nemrut2.jpg

nemrut5.jpg

nemrut3.jpg

nemrut4.jpg

Nabudúce výlet do sto kilometrov vzdialeného mesta Elazig a Harputu a čo to aj o tureckých domácnostiach a nemocniciach.

dedina1.jpg

dedina2.jpg

dedina3.jpg

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?