Rodopy

Autor: Jana Šikulová | 9.7.2013 o 21:52 | Karma článku: 9,22 | Prečítané:  990x

Banica a kyslé mlieko na dlhú cestu a z rádia hluk prebiahajúcich protestov. Diaľnica Trákia, smer Plovdiv. Predbiahajúce sa autá so slovenskými a českými poznávacími značkami. Idú k moru. My ideme do hôr. Stretneme Dionýza a Orfea, prejdeme vstupom do podsvetia, uvidíme miesta starých mystérii a kukerských sviatkov. Parádne sa najeme.

Pred Plovdivom odbočujeme na smer Asenovgrad, Čepelare a Pamporovo. Pamporovo je navštevované aj slovenskými turistami, hlavne v zimnom období. Spolu s Banskom sú obľúbenými lyžiarskymi strediskami známymi aj v naších končinách. My sa tam však nezastavujeme, lebo podobne ako čiernomorské pobrežie, aj Pamporovo je zastavané hotelmi a čaro Rodopov sa tam akosi stráca.

Za Asenovgradom berieme dvoch stopárov, ale iba po Bačkovo, lebo si chceme pozrieť Bačkovský kláštor. Bačkovský kláštor je druhý najväčší v Bulharsku. Na prvom mieste je Rilský kláštor. Dal ho vystavať jeden Gruzínec v jedenástom storočí. Pred chrámom kláštora sa kvôli zázračnej ikone Panny Márie stoja rady či je bežný pracovný deň, či víkend. Ikonu sem mali priniesť dvaja Gruzínci, no legenda vraví, že ikona sama preletela z jedného gruzínskeho kláštora až do blízkosti Bačkovského kláštora. Areál kláštora stráži pán, ktorý rád znepríjemňuje chvíle návštevníkom a neustále upozorňuje, zakazuje fotiť a rozprávať. Ale na neho sme boli pripravení, spomínajú ho všetky bulharské fóra venované Bačkovskému kláštoru. Pred areálom kláštora vás môže nepríjemne prekvapiť niečo, čo sa podobá na Ondrejský jarmok v Brezne. Zo stánkov sa parí dym z vyprážaných fašíriek a vedľa nich unavene vysedávajú predavači všeličoho neónového. Stánky lemujú dlhú cestu od parkoviska až ku kláštoru.

backovo1.jpg

backovo4.jpg

backovo6.jpg

backovo7.jpg

backovo10.jpg

backovo8.jpg

backovo9.jpg

backovo5.jpg

Z Bačkova sa vypravíme k prírodnému úkazu Čudnite mostove (Zázračné mosty). Hneď mi je krásne na duši, lebo keď sa obzerám okolo seba, mám pocit, že som v rodnom Šumiaci. Všetko sa mi podobá na našu dolinu a grúň.

mostove1.jpg

mostove2.jpg

mostove4.jpg

mostove5.jpg

mostove6.jpg

mostove7.jpg

Naším cieľom je Široká Lúka v južnom Bulharsku, známa tiež každoročným festivalom kukerských hier. Nocľah sme mali zaistený v blízkej dedinke s menom Vrbovo. Majiteľ nástojil na platení vopred a keďže sa nám ponúkaný domček vo Vrbovom strašne páčil, súhlasili sme. V Širokej Lúke nám je jasné, prečo vyžadoval platbu vopred - náš domček sa nachádza ešte hodný kusisko cesty nad Vrbovom a cesta naším zapožičaným autom tam nie je možná. Nejaký pán Ogňjan nás čaká na lade Nive v centre Širokej Lúky. Pri pohľade na nás trošku nechápe, lebo majiteľ domu, v ktorom sme mali prespať - Boris, ktorý na víkend odskočil do Varny a preto nás nemohol čakať, mu povedal, že na víkend dôjdu štyri Češky. Namiesto nich však prišla jedna Slovenka a dvaja Turci. Ogňjan volá Borisovi, či si je istý tými Češkami, no ani ten už nevie. Tak nič, sadáme do Nivy a vydávame sa do Vrbova. Zasa sa cítim ako doma a pripomínam si časy, keď sme sa na gazíku vozili na útuľňu Ďurková pod Chabencom. Návraty domov.

luka1.jpg

Široká Lúka

luka5.jpg

luka6.jpg

luka7.jpg

luka8.jpg

luka9.jpg

luka11.jpg

luka12.jpg

luka13.jpg

luka14.jpg

Naša dočasná útuľna predstavuje kamenný dom zriadený v rodopskom štýle vo výške okolo 1400 m.n.m. Pri pohľade na prírodu z terasy domu nám netreba ani večerať. Dokonca zvažujeme, že na plánovaný zajtrajší výlet do Trigradu ani nepôjdeme. Okolo našej útulne s menom Lefterovata kašta sa nachádza ďalších pár rodopských domčekov. Blízko žije iba jedna 85-ročná babička. Pani kuchárka ešte ukazuje dom nejakej slávnej bulharskej lyžiarky, ktorej meno si nepamätám, ale vraj tam často nechodí, lebo si vystavala ski a spa hotel v Pamporove. Ogňjan vyťahuje okrem batožiny aj prepravky s pivom, že čakal tie Češky predsa. Bulharčine pani kuchárky rozumiem, zato tej zmeske rodopskej bulharčiny a turečtiny jej syna Peťa pramálo. Iba niečo mi spomína, že môže zavolať gajdárov zo Širokej Lúky, aby nám vyhrávali celú noc a to iba za 20 leva. Pekne ďakujeme, gajdy tentokrát s radosťou vynecháme. Peťo a jeho mama sú tiež z Vrbova: "Tu vedľa máme vilu." hrdo nám ukazuje Peťo. Chová aj kone. V celom veľkom dome sme sami hostia a personál tvorený z Ogňjana, kuchárky, Peťa a jedného pomocníka pre všetko prevyšuje aj počet hostí.

vrbovo9.jpg

Miesto nášho pobytu

kasta4.jpg

Výhľad z izby

kasta6.jpg

Terasa, ach

vrbovo1.jpg

Takto to bolo ráno

vrbovo2.jpg

vrbovo3.jpg

vrbovo10.jpg

kasta1.jpg

kasta2.jpg

kasta3.jpg

Izba s troma posteľami, kúpeľňou a dokonca krbom, 15 Eur na noc

kasta5.jpg

Nasledujúce ráno si pochutnávame na domácej banici so špenátom, ktorá ani zďaleka nepripomína to, čo sme jedli včera v aute. K tomu domáce kyslé mlieko. Veľmi sa nám do civilizácie nechce, ale Trigrad je blízko a bola by škoda ho vynechať. Cestou dole nás zvezie Peťo na svojom džípe. Púšťa nejaké strašné orientálne rytmy s bulharskými textami. Pred volantom má prilepené tri sväté obrážteky a vedľa nich nahú krásavicu. Peťo má meniny a smeruje do dediny Gela, kde sa dnes bude robiť kurban - zabíjačka pri príležitosti sviatku sv.Petra a Pavla a bude tam celý zbor gajdárov. Tak predsa len si vypočuje gajdy.

Auto sme predošlý deň nechali zaparkované v Širokej Lúke - Ogňjan nám povedal, že ho nemusíme ani zamykať, ľudia v Širokej Lúke nekradnú. Ale tak pre istotu sme ho zamkli. Už v našom zapožičanom aute sa vydávame k neďalekej dedine Trigrad a ospevovanej jaskyni Diabolské hrdlo, ktorou mal Orfeus niekedy dávno vstúpiť do podsvetia, aby si odtiaľ vyviedol svoju milú Eurydiku. Cesta je široká akurát pre jedno auto, tak ideme celkom pomaličky, obzeráme krásu krajiny a fotíme.

Sieň Diabolského hrdla je taká obrovská, že by sa do nej zmestil celý chrám Alexandra Nevského - vraví sprievodca. Fotky odtiaľ nemám, ale choďte sa tam pozrieť sami, stojí to za to. Keď vychádzame von z jaskyne, hneď sa na nás vrhnú trigradskí predavači medu, lekvárov a mursalského čaju, až je mi to nepríjemné a takéto naháňanie turistov zažívam v Bulharsku prvýkrát. Do rúk mi pchajú balíčky s čajom a nechcú ma pustiť, kým si niečo nekúpim.

trigrad1.jpg

Tunel smerom ku Trigradu

trigrad2.jpg

trigrad3.jpg

trigrad4.jpg

Tak tu niekde je ten vchod do podsvetia

trigrad5.jpg

Trigradský kostolík

Ešte si chceme vychutnať Vrbovo, preto sa ponáhľame naspäť. Zo Širokej Lúky nás znova vyzdvihne Ogňjan. Čaká nás rodopská večera tvorená patatnikom (zemiaková placka s mäsom), znova domáce kyslé mlieko, šopský šalát a koláč revane, keď už som mala tie narodeniny. Revane sa však nedá jesť - je to klasický piškótový koláč napojený asi litrami cukrovej vody, takže nám trom stačí jedna porcia a ostatné ponechávame domácim. Pozerajú telku a komentujú turecké seriály, ktoré sú tu veľmi populárne. Nám sa pri tureckých seriáloch nechce sedieť a ideme ešte von. Na prechádzke nám znova prší, no o to je tam krajšie. Nachádzame stopy medveďa. Aj Peťo spomínal, že sa tu potuluje medvedica s jedným malým. Nedávno si uchmatla jednu ich ovcu z košiara. Nikoho nestretávame, ani medvedicu, iba Peťove kone, čo sa celý deň pasú vedľa polorozpadnutej koniarne a peknú kravu.

vrbovo13.jpg

vrbovo12.jpg

vrbovo11.jpg

kasta7.jpg

vrbovo8.jpg

vrbovo7.jpg

vrbovo6.jpg

vrbovo5.jpg

vrbovo4.jpg

Po drobnom daždi prichádza ozajstná búrka. Ako to má byť na správnej útulni, večer si svietime sviečkami. Nie preto, že by tu nebola elektrika, ale počas búrky vypadol prúd a tak sa konečne vypla aj telka, ktorú tu majú pustenú celý deň.

Nasledujúce ráno nás čakajú na stole mekice, bulharské šišky, ale podobá sa to skôr na menšie langoše, ibaže tu sa jedia s lekvárom z borovice.

Do Sofie sa rozhodneme ísť inou trasou, popri Devine a priehrade Vača, na ktorú máme z cesty úžasný výhľad. Zastavujeme sa v jednej reštaurácii nad priehradou, no jedlo tam je otrasné a pripomína nám, že Sofia sa nezadržateľne blíži. Pred Pazardžikom si kúpime od miestnych ružové paradajky. Tie majú v Bulharsku meno byvolie srdce, sú obrovské a úplne ružové.

vacha1.jpg

vacha2.jpg

vacha3.jpg

Pred dverami bytu sa mi podarí rozbiť lekvár z borovice, čo som kúpila v Širokej Lúke, až mi je z toho do plaču. Ale med a malinový lekvár našťastie ostali celé. Nasledujúce dni predstavuje chlieb s maslom a medom moju každodennú večeru.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?