Kam Sofijčania nechodia

Autor: Jana Šikulová | 18.11.2013 o 22:01 | Karma článku: 8,93 | Prečítané:  1317x

Heslo každého správneho Sofijčana cez víkend je "provincia". A teda byť všade inde, len nie v Sofii. Po celotýždňovom cestovaní v nie krásnej sofijskej doprave a strávení značnej časti dňa v nekonečných radoch áut na sofijských bulvároch sa človeku žiada dýchať čerstvý vzduch a netlačiť sa pritom s polovicou mesta. Kto che byť cez víkend v tlačenici, ten pôjde na Vitošu. V Sofii je Vitoša a Vitoška. Vitoša je pohorie nad Sofiou, útočisko všetkých mestských ľudí a Vitoška zasa pešia zóna a výkladná skriňa Sofie. Cez víkend jediný rozdiel medzi nimi je len v oblečení ľudí na oboch Vitošiach, aj to nie je vždy pravidlom. Lebo na hory sa chodí aj v sukni a lodičkách, autom sa predsa dá dostať takmer všade. V Bulharsku všetci chodia na hory a radi. Hlavne autom.

Ak existuje nejaké škaredé miesto v Sofii, tak je to určite železničná stanica, nočná mora nielen bežného turistu. Sofijská „žé pé gara" je pre mňa vstupom do celého Bulharska, ale aj možnosťou vidieť smutnú tvár mesta. Zašpinené vitríny obchodov s rýchlym občerstvením z regálov ktorých sa usmievajú sendviče otáznej kvality, to je to najmenej. Temné zákutia podchodov slúžia nielen ako verejné záchody, ale aj ako miesta poskytovania rôznych služieb.

Cestovanie bulharskými vlakmi je však vždy zážitok. Stále zaujímaví ľudia a milé rozhovory. Automatické dvere vlaku majú podobizeň smrtky. S námahou sa otvoria a my cez ústa smrtky vstupujeme do vlaku. Vchod ako do pekla. Zážitkové cestovanie, mám z toho úprimnú radosť, aj zo sledovania rozhovoru spolusediacich a usŕkania kávy zo stanice.

bov8.jpg

Stanica v dedinke Bov

Ľubov je po bulharsky láska a Bov je miesto plné lásky. Tak teda ľuBov. Bovu predchádza cesta vlakom cez dedinky s poetickými názvami - Romča, Vlado Tričkov, Rebrovo, Tompson. Hŕstka turistov vystúpi po necelej hodinke s nami. V Bove je aj informačná kancelária, ale je zatvorená, tak ako je cez víkend zatvorených veľa iných informačných kancelárií po krajine. Nevadí, na usmernenie k turistickým chodníčkom poslúži aj staničný bufet. Vydávame sa po chodníku pomenovanom podľa spisovateľa Ivana Vazova, smerom k vodopádu Skaklja.

bov2.jpg

Schody k vodopádu

bov3.jpg

bov1.jpg

bov6.jpg

bov9.jpg

Ivan Vazov je spojený ešte s jedným bulharským miestom. Tetevenským Balkánom, ktorý on považoval za najkrajší kút Bulharska. Boli sme, videli sme, hádam by sme aj súhlasili, keby sme predtým neboli aj v Rodopoch (Rodopy nič neprekoná). Bulharsko nie je Sofia a Sofia nie je Bulharsko. Tu je to dosť vidieť. Prázdne mesto, prázdne ulice, prázdny aj chodníček k vodopádu. Až tam pri ohnisku stretávame grilujúcu partiu. Lebedíme si vedľa jazierka a máčame nohy v ľadovej vode. Po túre si vyhladnutí sadáme do reštaurácie, aby sme si tam nemohli nič objednať, lebo s nami nerátali. Cestou naspäť opäť dedinky s úsmevnými názvami, ako napríklad Džurovo.

teteven2.jpg

teteven7.jpg

teteven9.jpg

teteven8.jpg

teteven3.jpg

teteven4.jpg

teteven6.jpg

Posledný víkend sme sa vlakom odviezli do Vrace. Bulharské železnice zrejme investovali, lebo sedačky majú nové poťahy. Do kupé si ku nám prisadne jeden mladík. Vysvetľuje ako musí vystúpiť v Mezdre a ďalej pokračovať 200 kilometrov pešo, lebo cestuje načierno a revízor ho chytil. Nie je to prvýkrát, tu sa cestuje načierno nielen v sofijskej mestskej, aj vlakom to ide. Ale vraj ho nemáme ľutovať, mávne rukou a odchádza do ďalšieho kupé. Aj my vystupujeme v Mezdre, aby sme presadli na vlak do Vrace. Od Vrace nič očakávať vraj nemám, no tak som neočakávala a nakoniec som bola nadšená. Síce na vlakovej stanici bolo na toalete namiesto umývadla iba kovové vedro naplnené vodou, za to však halu stanice zdobili tri obrovské lustre. Ešte ich nestihli ukradnúť, dozvedám sa.

vraca2.jpg

Christo Botev a v pozadí v hmle Vračanský Balkán

vraca5.jpg

vraca6.jpg

vraca1.jpg

Symbol Vrace

Také zlé to nebude, Vraca vyzerá byť ako dobré miesto na oddych. Čisté a upratané ulice, ľudia na prechádzkach napriek studenému a hmlistému počasiu, aj keď turistov tam pravda veľa nebolo. A výborná polievka na záver chladného dňa. Symbolom Vrace je hodinová veža zo sedemnásteho storočia. Inak tam bola vôbec prvá pešia zóna v Bulharsku. Teraz na nej predávajú tety ovocie a zeleninu z vlastných záhrad. V miestnom múzeu nájdete strieborný trácky poklad, najväčší v Bulharsku. Ale hlavne je tam krásna príroda. Na jar sa tam vrátim.

vraca7.jpg

Obchodná ulica

vraca8.jpg

vraca9.jpg

vraca4.jpg

vraca3.jpg

Pamätník pripomínajúci oslobodenie spod osmanskej nadvlády

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?