V Borisovej záhrade
K napísaniu tohtu blogu ma inšpiroval nelichotivý článok o peripetiách na krátkej vychádzke Sofiou, ako aj komentáre niektorých diskutujúcich a blogerov o obrovskom betónovom nič zvanom Sofia. Niektorí známi (nebulhari) sa sťažujú na môj prílišný optimizmus týkajúci sa Bulharska a života v ňom. Veľa Bulharov ma presviedča, aby som sa vrátila žiť späť do civilizácie. Hovoria to aj tí, čo sem prišli na pár mesiacov študovať, či pracovať. A potom, keď už sú naspäť v civilizácii, sa mi sťažujú, ako im Sofia strašne chýba. Ideálny život v Bulharsku? Vôbec nie. Aj dosť ťažký čo sa každodenného prežitia týka, ale bohatý na zážitky a neobyčajných ľudí na neobyčajných miestach.
Namazgah - miesto modlitby, jedna z najstarších osmanských stavieb v Bulharsku, ktorú všetci poznajú pod menom Rímska stena.
Bez kúska nadšenia a odhodlania vidieť krásno aj v nekrásnom to v Sofii nepôjde. Ak chcete vidieť jej škaredú, sivú a komunistickú tvár, tak sa vám to aj podarí. Ale ak máte chuť vidieť pod nánosmi času a sivosti aj bulharskú farebnosť a tradíciu, ste na správnom mieste.
Kedysi dávno, ešte v začiatkoch mojej bulharskej cesty som si dala záväzok, že sa pokúsim vidieť čo najviac z tejto rozmanitej krajiny, ktorá je pre mňa príkladom harmonického súžitia rôznych náboženstiev a národností na malom priestore. Túžba bola priblížiť sa rôznym tradíciam, navštíviť pravoslávne chrámy a kláštory, mešity, vidieť nielen nablýskané a výstavné mestá, ale aj tie najzapadnutejšie dedinky, kam nechodí žiadny dopravný prostriedok. Nemusela som ani dlho hľadať a hneď som sa stala svedkom každodenného prežívania viery ľudí - nie počas sviatkov, ale v obyčajné pracovné dni. Hneď pri prvom vstupe do Nevského ma obklopili od dymu začernené steny, tety so zahalenými hlavami čakajúce na popa, pred ktorým padali na kolená, na zdrapoch papierov a ústrižkov z novín načmárané želania, želania zabalené do látok a stužiek visiace na stromčekoch, želania vytlačené na papieroch a zanechané na hrobkách svätcov. Na uliciach ma zastavovali veštice, ktorým na krkoch viseli obrázky Panny Márie a z rukáva chŕlili vedomosti z môjho života. Kupujem si náramky s obrázkami svätcov, ale aj stužky proti urieknutiu, oslavujem už aj sviatok Baby Marty, kedy si uväzujeme na ruky červené nitky, ktoré nás ochraňujú pred zlými silami a potom na jar ich nechávame na rozkvitnutých stromoch s vyslovením nejakého priania.
Na začiatku niektorých ciest bola zvedavosť, náhľad do mapy a zrak padnutý na netradičnom názve - dedina German, alebo mesto Pernik. Na začiatku iných ciest bola nuda, ktorá pomalým prechádzkovým krokom doviedla do zabudnutých a nie tých najvýstavnejších častí Sofie. Inokedy to bola len cesta inou trasou pri návrate z práce domov.
Sofia je celá obsypaná kláštormi - najviac kláštorov v Bulharsku sa nachádza práve okolo hlavného mesta. Viaceré z nich sú už nefunkčné, ale množstvo z nich ešte stále ukrýva mníchov a mníšky v prístreškoch s nízkymi dvierkami a malými okenicami.
Ilienský kláštor stojí osamotený v poli. V blízkosti je vidieť dymiace komíny tejto nevábnej časti mesta, známej aj svojím obrovským trhom s tovarom otáznej kvality. Chrám je zatvorený. Z prednej strany je vidieť nádherné stenopisy zo 14. storočia, ale dá sa na ne pozerať len cez otvory drevenej prehrady. Ale aj to stačí. Chodí sem rozheganá električka - ale chodí a tak ak si zakúpite za dva eurá celodenný lístok na mestskú dopravu, môžete sa dostať aj do odľahlých častí Sofie, k rozličným kláštorom, na Vitošu, aj do balneologického centra Bankja. Pravdaže, dá sa ísť aj taxíkmi, ktoré vás z kože nezoderú, takto je to však oveľa zaujímavejšie. Obavy nie sú na mieste a tvrdenia, že do niektorých častí Sofie neradno večer chodiť sú hlúposť. Jediné miesto, kde nie je večer príjemne, je železničná stanica. Pravidelne tam však nastupujem na nočák do Šumenu a Varny a problém som nemala nikdy. Iba raz sa má spolucestujúci celkom vážne opýtal, či nenesiem v ruksaku bombu, no to bolo tesne po bombovom útoku na letisku v Moskve.
Nedávno sme sa vybrali navštívíť blízky kláštor v časti Vladaja a ďalšou zastávkou mal byť chrám sv. Iliu v časti Kniaževo, kde sa na dvore chrámu nachádza hrobka muslimského zázrakotvorcu, ktorému zapaľujú sviečky aj kresťania. Po ceste tam sa nám pokazilo auto a zastavilo presne pod Bojanou. Nakoniec sa to ukázalo ako príjemné popoludnie strávené na prechádzke mestskou časťou týčiacou sa nad Sofiou. V Bojane je aj jedna z UNESCO pamiatok - bojanský chrám s takmer tisícročnými freskami zachovanými v jeho útrobách.
Avšak hrobka toho muslima na dvore pravoslávneho chrámu mi dlho spať nedala a tak som sa tam dopravila z centra mesta jednou oranžovou električkou. Prístroje na označovanie lístkov sú mechanické a aby na lístku vôbec bolo vidno nejaké značky, treba sa pokúšať ho označiť perforovačom aj niekoľkokrát. Ako vraví moja kamarátka, veľmi sa jej na Sofii páči tá solidárnosť medzi ľuďmi - vystupujúci nechávajú svoje označené lístky na sedačkách pre nastupujúcich. Jeden pán predo mnou má na sebe časti z kroja, je však strašne zašpinený a nikto nechce pri ňom sedieť. Jedna cestujúca nahlas komentuje, ako si to ľudia vôbec môžu dovoliť vôjsť neumytí do vozňa.
Hrobka Bali Efendiho
Predtým tu stála mešita, na ktorej mieste je teraz pravoslávny chrám, avšak jeho vežičky majú predsa len orientálny nádych.
Jazero v časti Pančarevo
Sofiu uvidíte takú, akú ju vidieť chcete. Možno netreba mať prehnane vysoké očakávania a budete príjemne prekvapení. Mesto prešlo rozsiahlou rekonštrukciou a obnovou infraštruktúry a stáva sa stále viac reprezentačným. Za seba ale môžem povedať, že mi chýba tá menej moderná a preľudnená Sofia spred siedmich rokov.
