reklama

Stretnutie v Ortaköy, Istanbul

Pri každej návšteve prepadávam panike, že ho nikdy nebudem môcť spoznať celý, ani jeho polovicu, či štvrtinu. Mám pocit, že to mesto na mňa spadne a zasype ma svojími vysokými, úzkymi domčekami, prepchatými ulicami, mačkami, nikde nekončiacimi radmi ľudí a najsladšími sladkosťami na svete. Lepšie je tam nič neplánovať a jednoducho sa nechať viesť najinšpiratívnejším mestom sveta - Istanbulom. Nie je jeden jediný, existuje aspoň tisíc Istanbulov v jednom Istanbule. Akoby bol vystavaný z niekoľkých vrstiev a pri každej návšteve dovolí spoznať niektorú z jeho množstva tvárí a tie ďalšie ostávajú tajomstvom.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (17)

Vanya vraví, že keď jej chýba farebnosť a inšpirácia, sadne na autobus do Istanbulu a hoc aj jeden jediný deň sa v ňom prechádza a nasáva atmosféru farebných bazárov a jedla voňajúceho ulicami. Autobusom zo Sofie je to okolo osem hodín a denne premáva niekoľko liniek. My si vyberáme stále tú o desiatej večer a máme tak na Istanbul čas celú sobotu aj nedeľu - na prechádzky neskutočným mestom, aj na pitie čierneho čaju v jednom z nekonečných kráľovstiev simitu (praclíka so sezamom), na pečenú rybu v Eminönü, aj na múzeum, či výlet loďou.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

Most Galata a rybári

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Ako vždy sme si na cestu do Istanbulu vybrali autobusovú spoločnosť Has, keďže majú autobus o desiatej večer zo Sofie a ráno o šiestej sme už na mieste. Autobus je dosť pohodlný a hneď po usadení nám servíruju kávu a tureckú sladkosť. Has má sídlo v tureckom Hatayi a z Istanbulu má spojenia do Sýrie, takže v autobuse je s nami aj dosť Arabov, ktorých kontrolujú na hranici osobitne a tak čakáme trochu dlhšie, než je zvykom. Sedím vedľa jednej dievčiny zo Sýrie a jedným okom sledujem, ako píše esemesky v arabčine. Na hranici si ako jediná musím ísť kúpiť turecké vízum do kiosku. O druhej ráno asi nikde na svete nie sú veselí predavači - ten môj spal a nechcel sa zobudiť ani po vyklopkávaní na okienko. Po hodnej chvíli však predsa len reagoval - mrzute mi potom nalepil jedno vízum za 15 Euro do pasu a už som bola zasa o krok bližšie Turecku. Povinne sme navštívili aj duty free shop, aby si Turci a šoféri nakúpili cigarety. Po tureckej hranici vyčkám ešte Edirne a mešitu osmanského architekta Mimara Sinana (o ktorého sa „bijú" Turci, Bulhari, Arménci a s nimi aj Albánci, či Gréci). Po zhliadnutí tochto veľdiela geniálneho a dodnes nesmierne obdivovaného architekta Sinana spím až do Istanbulu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pár kilometrov pred stanicou Esenler nás zastavujú policajti a dávajú šoférovi pokutu, lebo nechal dvoch cestujúcich vystúpiť na diaľnici pred Istanbulom. V Esenler sa už rozvidnieva a čaká nás príjemný slnečný deň a 15 stupňov, čo v decembri dobre padne. Sofia je teraz plná „kiše" - rozmoknutého snehu, kvôli ktorému zasa raz nefunguje nepravidelná doprava, nazývaná „redovnou" - pravidelnou.

Obrázok blogu

Autobusová stanica Esenler


Z autobusovej stanice sa metrom zvezieme do Aksaray a odtiaľ električkou do Beyoğlu. Pri tejto návšteve Istanbulu sme sa rozhodli úplne vyhnúť turistami preplnenej štvrti Sultanahmet a nasmerovali sa k štvrti Beşiktaş a Ortaköy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Čakajúc na električku v Aksaray


Obrázok blogu
Obrázok blogu

V Beyoğlu sme sa vydali na rannú prechádzku asi najznámejšou tureckou pešou zónou - Istiklalom. Kaviarne sa ešte len prebúdzali k životu a pred nimi sa pod slnkom vyhrievali istanbulské mačky. Na raňajky sme sa zastavili v jednom simit sarayi - kráľovstve simitov, s úžasným výberom pečiva a zákuskov, kávou a čiernym čajom. Cappuccino, kafé latte a podobné výmysly v Turecku skôr neskúšajte, nie je to ich najsilnejšia stránka. Ale klasická zalievaná káva a pohárik čierneho čaju nesklamú. Skôr naopak. Potešia chuťové poháriky, aj oko.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Rybí trh


Obrázok blogu

Po lenivej prechádzke Istiklalom sa dostávame až k námestiu Taksim, kde sa metrom zvezieme do Kabataşu, ktorý je len na skok od Ortaköyu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Pamätník republiky na námestí Taksim


Obrázok blogu

Zastávky metra

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Füniküler - lanovka

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Ortaköy je známy svojou veľkolepou mešitou - momentálne sa však rekonštruuje a tak nie je možnosť ju vidieť, keďže zvonka je celá pokrytá reklamnými plagátmi. Inak celý Ortaköy pulzuje životom dňom i nocou a je plný kaviarní a klubov, kde hrá každý večer živá muzika.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Večer sme si vybrali klub, kde hrala len turecká hudba. Tam zisťujem, že miestni vedia všetky turecké piesne, reagujú na každú melódiu, spievajú spolu so spevákom a keď spievajú, prežívajú to do úplnej hĺbky. Pozerajú sa pri tom jeden druhému do očí, chytajú sa za srdcia a gestikulujú rukami, akoby slovami piesní niečo tomu druhému vysvetľovali. K objednanému pivu nám nosia aj šalátové a ovocné misy, nakrájanú uhorku a mrkvu namočenú v citrónovej šťave, nezameniteľné antepské pistácie a olivy. Môžete tu stretnúť rôzne typy ľudí - postaršie páry oblečené v kostýmčekoch, chalanov s dredmi, šik dievčatá v minisukniach, aj dievčatá s pokrytými hlavami. A všetci spievajú, tancujú, lúskaju prstami do rytmu hudby.

Obrázok blogu

Do Ortaköyu prúdia húfy turistov aj domácich kvôli tradičným špecialitám - tou prvou je obrovský zemiak naplnený zeleninovými šalátmi a omáčkami podľa vášho výberu - kumpir. Druhá špecialita je sladká - vafle s takisto náplňou podľa vlastnej chuti. Ja som vyškúšala vafle s bielou čokoládou, pistáciami, jahodami, kivi a banánom - ale raz mi stačilo. Stoja tu rady, avšak Ortaköy si určite zaslúži návštevu nie kvôli kumpiru, vafliam, alebo kaviarňam, ale kvôli štvrti samotnej a samozrejme obchodíkom s umeleckým tovarom. Chuťové bunky sa zasýtili viac v úzkych uličkách a ukrytých bistrách ponúkajúcich kebap, dusenú zeleninu s mäsom, alebo aj pečené držky. Kaviarne v blízkosti móla sú skôr na ukázanie a aj ceny sú tam premrštené a nastavené na zahraničného turistu. V Turecku je úplný zákaz fajčenia v reštauračných zariadeniach pod hrozbou pokuty. Vzťahuje sa ako na návštevníkov, tak aj na zariadenie. V poslednej dobe sa tento zákaz začal porušovať. Aj v kaviarni, v ktorej sme akurát sedeli sa veselo fajčilo, až kým neprišla kontrola. Tá zobrala doklady fajčiacim návštevníkom a okrem toho si zobrala so sebou niekoho z obsluhy. Následne boli popolníky odobraté zo všetkých stolov.

Obrázok blogu

Sokakta hayat var - na ulici to žije

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Raňajky v nedeľu sme si dali v kaviarni určenej špeciálne na tento účel - kahvaltı salonu - niečo ako raňajkový salón. Na výber sme mali 12 raňajkových menu, ktoré pozostávali z chleba, sudžuku, vajec, syra a kaškavalu, ako aj masla, medu, rôznych džemov a samozrejme čierneho čaju. Najviac ma potešil kaymak, úžasná hustá smotana, akú som nikde inde nejedla. Vôbec jedlo v Turecku, to by bolo na osobitnú tému. Majú radi veľa mäsa, ale aj zeleninu upravenú na stotisíc spôsobov s použitím najrozmanitejších korenín. V pekárňach ponúkajú rozvoniavajúci chlieb, rôzne placky, slané aj sladké pečivo - do niektorých si môžete doniesť svoje pripravené mäso a nakrájanú zeleninu a do hodinky máte hotovú „tureckú pizzu". Do zásoby si nakupujem orieškové a pistáciové krémy, sušené marhule, med a syr, mantı, moje najobľúbenejšie turecké jedlo - cestoviny plnené mletým hovädzím mäsom v jogurtovej omáčke, poliate tureckým paradajkovým pretlakom s maslom a posypané sušenou mätou a červeným korením. V Turecku majú aj obchody, ktoré sa napríklad venujú len téme raňajok a dá sa tam kúpiť všetko, čo na tureckom stole na raňajky má byť. Tureké raňajky, to je jeden prekrásny obrad trvajúci nie jeden krátky moment, ale tá najkrajšia časť dňa strávená s blízkymi v družnom rozhovore. Aspoň cez víkendy určite. Na raňajkovom stole nesmie chýbať pečivo, pečené zemiaky, zelenina, domáci lekvár s celými kúskami ovocia a pravdaže nekonečné litre čierneho čaju, ktorý je v Turecku prítomný na každom kroku.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Po raňajkách sme sa vybrali na bezcieľnu prechádzku. Pešo sme sa dostali popri Dolmabahçe sarayu až k prístavu v Kabataşi. Bulvár vedúci popred Dolmabahçe saray je vyplnený podsvietenými fotografiami zobrazujúcimi Atatürka.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Brány Dolmabahçe sarayu

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Futbalový štadión v Beşiktaş

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Keďže bolo príjemné počasie, dali sme sa zlákať na jednohodinovú okružnú plavbu vedúcu popri Ortaköyu a Arnavutköyu až k bosforskému mostu, ktorý spája európsku a ázijskú časť.

Obrázok blogu

Ortaköy od mora

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Káva a kef na palube

Večer odchádzame z Ortaköyu a prechádzame sa tentokrát už preľudneným Istiklalom. Odbočujeme z jednej z uličiek do antikvariátu, v ktorom by som mohla stráviť celú noc a možno aj celú nadchádzajúcu zimu. Prehrabujem sa čiernobielymi fotografiami a reklamami na staré turecké filmy, potom si sadám na rozthanú sedačku a obzerám si módny časopis z roku 1962. V štvrti Beyoğlu je aj novo otvorené múzeum išpirované Pamukovým románom Múzeum nevinnosti, kde sú zozbierané predmety (oblečenie, topánky, domáce riady, kozmetika...), fotografie a filmy z rokov 1950 až 2000. Čas na návštevu bude snáď nabudúce.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Pred cestou do Bulharska si dávame ešte jednu tureckú kávu v reštaurácii s prekrásnym výhľadom na vysvietený Istanbul a potom o desiatej autobusom (takmer prázdnym) sa vraciame do Sofie. Na hranici je, ako v Bulharsku hovoria „zverská zima", no našťastie všetko ide rýchlo. Znova obligátna zastávka v duty free shope, kde kupujem pre svoje kolegyne turecké sladkosti. Bulharská hranica, keď sa porovná s tou tureckou (a nedá sa neporovnať) vyzerá ako z nejakého zaprášeného filmu - za ufúľanými oknami vidieť nábytok neurčitej farby, ktorý toho pamätá už viac ako treba, sedačky z imitácie kože s dierami, cez ktoré trčí výplň, ohrievače a ventilátory a všadeprítomné plagátiky s nadpisom „evropejski sajuz". Na bulharskej strane si policajt vypýta od šoféra jedno „tri v edno" - teda po bulharsky neskafé. „Jasné, že spravíme kávu!" odpovedá šofér a hneď aj podáva policajtovi plastový pohárik a k tomu dve mandarínky, ktoré si doniesol priamo z Hatayu. V druhom okienku sa zasa iný policajt pýta, že čo máme na pitie - ako odpoveď dostáva jednu fľašu koly a môžeme pokračovať ďalej. Sme za hranicou a aj keď je do Sofie menej kilometrov ako do Istanbulu, cesta trvá dlhšie, kvôli neprítomnosti diaľnice (tá začína až za Plovdivom) a aj padajúcemu snehu. Ráno pred siedmou prichádzame do zasneženej, predvianočnej Sofie. A o tej nabudúce.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Stredná škola v Ortaköy

Obrázok blogu

Voda pre vtáčiky

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Jana Šikulová

Jana Šikulová

Bloger 
  • Počet článkov:  46
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Hlavne o Bulharsku, o živote v Sofii a cestovaní po bulharských mestách a ošarpaných dedinkách. Aj o Turecku, Istanbule a Malatyi. Najradšej však o najkrajšej horehronskej dedine, jej kroji, pesničkách a makovníkoch - jednoducho o Šumiaci.Janka Šikulová Zoznam autorových rubrík:  Moje BulharskoDomaNiekde inde na BalkáneMoje TureckoKaždodennosť bulharská

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu